Sú situácie, pri ktorých nedokážeme reagovať hneď. Chvíle, keď sú slová príliš slabé na to, aby upokojili valiace sa emócie. A vtedy je možno najlepším vyjadrením ticho. Ticho, ktoré prebúdza a núti nás viac rozmýšľať a menej publikovať.
Udalosť v Staškove vnímam ako učiteľka, riaditeľka aj mama. A hoci od nej uplynulo už niekoľko dní, stále o nej nedokážem hovoriť bez hrče v hrdle. Hrče, ktorá jediná má v tejto nezmyselnej tragédii zmysel. Pretože kým nás dokáže bolieť cudzie nešťastie, ešte stále v nás zostáva niečo veľmi podstatné – ľudskosť.
Nechcem hľadať jednoduché odpovede tam, kde žiadne jednoduché nie sú. Nechcem súdiť ľudí, ktorých príbeh nepoznám. Ale nechcem ani mlčať o tom, čo nám táto tragédia zas a znova pripomína. A síce, že to, akými ľuďmi sa naše deti stanú a s akou výbavou budú kráčať svetom, je vecou rodiny, školy i celej spoločnosti. Je to obraz nás všetkých „veľkých“, našich hodnôt, našich rozhodnutí a sveta, ktorý im každý deň pomáhame tvoriť. Možno práve preto by sme sa mali menej pýtať, kto zlyhal, a viac premýšľať nad tým, čo my sami robíme pre to, aby úcta k životu, empatia a ľudskosť neboli len slovami, ku ktorým sa vraciame až vtedy, keď sa stane niečo, čo už nedokážeme napraviť.
Na začiatok stačí, že si všimneme človeka vedľa seba. Že sa zastavíme. Že počúvame. Že nastavíme hranicu. Že pomôžeme. Že nemávneme rukou a neodídeme, keď cítime, že niečo nie je v poriadku. Že...
Som vďačná za všetkých, ktorí takto denne žijú. Za tých, ktorí nepotrebujú veľké slová, aby robili malé, ale dôležité veci.
1. Za učiteľov (aj za tých „mojich“), ktorí vedia, že pocit bezpečia, prijatia a dôvery sa nedá zapísať do triednej knihy. Za tých, ktorí si uvedomujú, aký veľký význam môže mať jedno ich pokojné: Som tu, aby som ti pomohol.
2. Za všetky štátne zložky, ktoré nám v ťažkých chvíľach podajú ruku, hľadajú riešenia a neskrývajú sa za vetu: Veď na to máte predsa školský poriadok. Pretože nie všetko, čo potrebujeme, sa dá vyriešiť paragrafom, smernicou či ustanovením školského poriadku. Niekedy potrebujeme človeka, ktorý počúva, vníma súvislosti a pomôže nám skôr, než je neskoro.
3. Za rodičov, ktorí napriek tomu, že výchova je dnes nesmierne náročná, nevzdávajú svoju úlohu. Za tých, ktorí nastavujú hranice, učia deti zodpovednosti, rešpektu a úcte k druhým. Ktorí vedia, že najdôležitejšie lekcie sa deti neučia z našich slov, ale z toho, ako sa správame my.
4. Za všetky deti, ktoré poznajú pravidlá a rešpektujú ich. Aj za tie naše školské. Za každé dieťa, ktoré vie, že sila nie je v tom, že môžem druhému ublížiť, ale v tom, že dokážem zastaviť seba, keď už by som mohol prekročiť hranicu.
5. Za tých, ktorí udržujú a rozdávajú dobro, lebo nechcú žiť vo svete, kde sa stáva podpultovým tovarom.
Staškov opäť rozhojdal zvony, ktoré bijú na poplach. V každom ich údere je skrytá smutná pravda. Na ochranu ľudského života nestačia chladné zákony. Tu treba oveľa viac. ZÁCHRANU ČLOVEKA VO VNÚTRI KAŽDÉHO Z NÁS.
K. Štupáková