Predstav si, že kreslíš na biely výkres bielou pastelkou. Čo vidíš? Správne! Nič! No tak si predstav, že tam máš rozkvitnutú lúku! Stále nič? Predstav si to!
A tak sme si predstavovali. Zatvorili sme oči a na hodinách etickej výchovy sme si vyskúšali, aké to je NEVIDIEŤ. Najprv sme sa rozprávali o tom, ako nevidiaci žijú, ako používajú bežné predmety, ako chodia po ulici do obchodu alebo do práce. Z internetu sme sa dozvedeli o rôznych vychytávkach, ktoré im pomáhajú, o asistentoch, ktorí ich v cvičnej kuchyni učia samostatnosti, aj o výcviku vodiacich psov. Ale tiež o tom, aké to je stratiť zrak a vedieť fungovať ďalej. Na chvíľu sme sa vžili do kože nevidiacich. Poslepiačky sme si vyskúšali naliať vodu do pohára a spoznať predmety len podľa hmatu. Chodili sme ako múmie s vystretými rukami a zatvorenými očami a skúšali sme sa zorientovať vo vlastnej triede. Najzaujímavejšou aktivitou bol pre žiakov presun po schodoch alebo v triede s pomocou bielej slepeckej palice. Na vlastnej koži sme si overili, že pri strate zraku prichádza úzkosť a strach. Niektoré deti sa tak vžili do úlohy, že sa na treťom schode roztriasli a nedokázali kráčať ďalej. Niekedy zlyhala orientácia, a tak namiesto schodov blúdili popri oknách či kvetináčoch. Na záver nášho zážitkového týždňa sme sa zapojili do verejnej zbierky pre Úniu nevidiacich a slabozrakých Slovenska a prispeli sme sumou 237,25€. Každý, kto prispel, bol odmenený malou bielou pastelkou, ktorá mu bude pripomínať jeho dobročinnosť. Ďakujeme!
A ako aktivitu videli deti?
Keď som si skúšala byť na chvíľu slepcom, pochopila som, že to majú dosť ťažké. Mala som strach, spanikárila som a mala som chuť otočiť sa. Ale bol to super zážitok môcť si to vyskúšať na vlastnej koži. (Eliška, 5. B)
Najskôr som sa bála, ale potom som nabrala odvahu. Najťažšie bolo dostať sa k zábradliu. Bol to veľký zážitok a zistili sme, aké to je byť na chvíľu nevidiaci. (Barborka, 5. B)
Bol Deň bielej palice a my sme v triede mali tri aktivity. Na prvé dve sa prihlásili spolužiačky, a to, čo robili poslepiačky, vyzeralo ľahko, tak som sa odvážila a prihlásila sa tiež. Pani učiteľka mi zaviazala oči šatkou a povedala mi: „Zanes túto bielu palicu do 7. C.“ To bola trieda na druhej strane chodby. Slovne ma viedla spolužiačka. Bez nej by som asi netrafila. Prišla som pred dvere 7. C a bála som sa vstúpiť, lebo som nevedela, či je to trieda alebo učiteľský kabinet. Nakoniec som vstúpila a pozdravila som sa. Podišla som k stolu a podala palicu pani učiteľke. Bolo to aj trochu vtipné, lebo za stolom nesedel nikto, čo som ja nemohla vedieť. Počas celej tejto mojej cesty som bola dezorientovaná, ale mohla som si aspoň vyskúšať, ako sa cítia slabozrakí a nevidiaci. (Bety, 7. B)
Bol to veľmi skľučujúci pocit, strach vykročiť a nevidieť kam. Musela som využiť ostatné zmysly a zorientovať sa bez zraku, čo je dosť ťažké. Obdivujem ľudí, ktorí tak dokážu žiť a fungovať relatívne normálne. Podľa mňa by sme si mali všetci uvedomiť, že slepí a slabozrakí ľudia si nemôžu len tak strhnúť šatku z očí ako my, oni ju majú už navždy. Preto by sme im mali pomáhať, ako len vieme. (Ninka, 9. B)
Mgr. Elena Dobišová
.png){kind=logo}